Výzva prezidenta Ruskej federácie

28.03.2014, 13:06, Edita Durrerová

18. marca 2014, Moskva, Kremeľ Vladimír Putin vystúpil v Kremli pred poslancami Štátnej dumy, členmi Sovietu federácie, vedúcimi predstaviteľmi regiónov Ruska a predstaviteľmi občianskej spoločnosti. 

 

 


Dobrý deň, vážení členovia Sovietu federácie, vážení poslanci Štátnej dumy! Vážení predstavitelia Republiky Krym a Sevastopoľa – sú tu medzi nami – občania Ruska, obyvatelia Krymu a Sevastopoľa! Vážení priatelia, zišli sme sa dnes kvôli otázke, ktorá má životne dôležitý význam pre nás všetkých.

16. marca sa na Kryme konalo referendum, prebehlo v plnom súlade s medzinárodnými procedúrami a medzinárodnými právnymi normami. Na hlasovaní sa zúčastnilo viac ako 82 % voličov. Vyše 96% sa vyjadrilo za zjednotenie s Ruskom. Čísla sú mimoriadne presvedčivé. Aby sme pochopili, prečo prišlo práve k takej voľbe, stačí poznať históriu Krymu, vedieť, čo znamenalo a znamená Rusko pre Krym a Krym pre Rusko. Na Kryme je doslovne všetko preniknuté našou spoločnou históriou a hrdosťou. Tu je staroveký Cherson, kde prijal krst svätý knieža Vladimír. Jeho duchovné hrdinstvo – prijatie pravoslávia – určilo spoločný kultúrny, hodnotový, civilizačný základ, ktorý spája národy Ruska, Ukrajiny a Bieloruska. Na Kryme sú hroby ruských vojakov, hrdinstvom ktorých sa v roku 1783 Krym stal súčasťou Ruskej ríše. Krym – to je Sevastopoľ, legendárne mesto, mesto s veľkým osudom, mesto – pevnosť a domov čiernomorského vojenského námorníctva. Krym – to je Balaklava a Kerč, Malachovská mohyla a hora Sapun. Každé z týchto miest je pre nás sväté, sú to symboly vojenskej slávy, nevídanej statočnosti. Krym je unikátna zmes kultúr a tradícií rôznych národov. Tým sa veľmi podobá na veľké Rusko, kde sa počas stáročí nestratil, nerozplynul ani jeden etnos. Rusi, Ukrajinci, Krymskí Tatári a predstavitelia iných národov žili a pracovali na krymskej zemi, zachovávajúc svoju svojbytnosť, tradície, jazyk i vieru. Mimochodom, dnes je z 2 miliónov 200 tisíc obyvateľov Krymského polostrova takmer milión a pol Rusov, 350 tisíc Ukrajincov, ktorí v prevažnej väčšine považujú ruský jazyk za svoj rodný a približne 290 – 300 tisíc Krymských Tatárov, z ktorých významná časť, ako ukázalo referendum, sa tiež orientuje na Rusko. Áno, bolo obdobie, kedy sa ku Krymským Tatárom ako i k niektorým iným národom ZSSR prejavila krutá nespravodlivosť. Poviem tiež ale, že represiami vtedy trpeli mnohé milióny ľudí rôznych národností, predovšetkým samozrejme ruskí ľudia. Krymskí Tatári sa vrátili na svoju zem. Myslím, že musia byť prijaté všetky nevyhnutné politické a zákonodarné rozhodnutia, ktoré dokončia proces rehabilitácie krymsko-tatárskeho národa, rozhodnutia, ktoré im vrátia ich práva a dobré meno v plnom rozsahu. Máme v úcte predstaviteľov všetkých národností, žijúcich na Kryme. Je to ich spoločný dom, ich malá Vlasť a bude správne, ak na Kryme – ja viem, že Krymčania to podporia – budú tri rovnoprávne štátne jazyky: ruský, ukrajinský a krymskotatársky. Vážení kolegovia ! V srdci i vo vedomí ľudí Krym vždy bol a zostane neoddeliteľnou časťou Ruska.

Toto presvedčenie je založené na pravde a spravodlivosti, je nezvratné, odovzdávalo sa z pokolenia na pokolenie, pred ním bol bezmocný čas i podmienky, bezmocné všetky dramatické zmeny, ktoré sme prežívali, prežívala naša krajina počas celého 20. storočia. Po revolúcii boľševici podľa rôznych predstáv, nech im je Boh sudcom, pripojili k Ukrajinskej zväzovej republike významné územia historického ruského juhu. Urobili to bez ohľadu na národnostné zloženie obyvateľov a dnes je to súčasný juhovýchod Ukrajiny. A v roku 1954 nasledovalo rozhodnutie o odovzdaní Ukrajine i Krymskej oblasti, súčasne odovzdali aj Sevastopoľ, hoci mal zväzovú podriadenosť. Iniciátorom bol osobne hlavný predstaviteľ Komunistickej strany Sovietskeho zväzu Chruščov. Čo ho k tomu primälo – snaha podporiť ukrajinskú nomenklatúru alebo zahladiť svoju vinu za organizáciu masových represií na Ukrajine v 30-tych rokoch – to nech riešia historici. Pre nás je dôležité iné: to rozhodnutie bolo prijaté s očividným narušením aj vtedy platných ústavných noriem. Otázku riešili v kuloároch, neverejne. Samozrejme, že v podmienkach totalitárneho štátu sa obyvateľov Krymu a Sevastopoľa na nič nepýtali. Jednoducho ich postavili pred fakt. Medzi ľuďmi, samozrejme, aj vtedy vznikali otázky, ako to, že zrazu je Krym súčasťou Ukrajiny. Ale vlastne – treba otvorene povedať, všetci to chápeme – vlastne sa to rozhodnutie prijímalo ako niečo formálne, veď územie sa odovzdávalo v rámci jednej veľkej krajiny. Vtedy si nebolo možné predstaviť, že Ukrajina a Rusko môžu nebyť spolu, môžu byť rôznymi štátmi. Ale stalo sa to. To, čo sa zdalo neuveriteľné, sa, žiaľ, stalo realitou. ZSSR sa rozpadol.

Udalosti sa rozvíjali natoľko prudko, že málokto z občanov chápal celú dramatičnosť vtedy prebiehajúcich procesov a ich následkov. Mnohí ľudia v Rusku, na Ukrajine, aj v ostatných republikách dúfali, že vtedy vzniknuté Spoločenstvo nezávislých štátov bude novou formou štátnosti. Veď im sľubovali spoločnú menu, spoločný ekonomický priestor, spoločné ozbrojené sily, ale všetko zostalo iba sľubmi a veľká krajina prestala jestvovať. A keď sa Krym zrazu ocitol v inom štáte, vtedy Rusko pocítilo, že ho nie len okradli, ale olúpili. Súčasne treba otvorene priznať, že aj samotné Rusko, vyvolajúc defilé suverenít, spôsobilo rozpad Sovietskeho zväzu a pri konštituovaní rozpadu ZSSR zabudli aj na Krym, aj na hlavnú základňu čiernomorského námorníctva – Sevastopoľ. Milióny Rusov si ľahli spať v jednej krajine a zobudili sa v zahraničí, súčasne sa stali národnostnými menšinami v bývalých zväzových republikách a ruský národ, jeden z najväčších, ak nie najväčší, sa stal najväčším rozdeleným národom na svete. Dnes, po mnohých rokoch, som počul, ako Krymčania hovoria, že ich vtedy, v roku 1991, odovzdali z ruky do ruky ako vrece zemiakov. Ťažko s tým nesúhlasiť. Ruský štát čo urobil ? No, čo, Rusko? Sklonilo hlavu a zmierilo sa, prehltlo túto urážku. Naša krajina bola vtedy v takej ťažkej situácii, že jednoducho nemohla ochrániť svoje záujmy. Ale ľudia sa nemohli zmieriť s do neba volajúcou historickou nespravodlivosťou. Všetci tí ľudia, občania, mnohí spoločenskí činitelia nie raz predkladali túto tému, hovorili, že Krym je odveká ruská zem a Sevastopoľ je ruské mesto. Všetko sme to chápali, cítili srdcom i dušou, ale bolo treba vychádzať zo vzniknutej reality a na novom základe budovať dobré susedské vzťahy s nezávislou Ukrajinou.

A vzťahy s Ukrajinou, s bratským ukrajinským národom boli a zostanú pre nás navždy najdôležitejšie, kľúčové, bez akéhokoľvek zveličovania. Dnes možno otvorene hovoriť, preto sa chcem s Vami podeliť o detaily rokovaní , ktoré sa uskutočnili na začiatku roka 2000. Vtedy ma prezident Ukrajiny Kučma poprosil urýchliť proces delimitácie rusko-ukrajinskej hranice. Dovtedy sa tento proces prakticky nepohol. Rusko akoby uznalo Krym za súčasť Ukrajiny, ale rozhovory o delimitácii hraníc sa nekonali. Napriek tomu, že som chápal zložitosť problému, dal som pokyn ruským štruktúram zaktivizovať túto prácu, aby rozumeli všetci: súhlasiac s delimitáciou sme fakticky i právne uznali Krym ako ukrajinské územie a tým sme otázku uzatvorili. Išli sme Ukrajine v ústrety nie iba v otázke Krymu, ale i v takej zložitej otázke, ako rozdelenie plochy Azovského mora a Kerčského prielivu. Z čoho sme vychádzali ? Z toho, že dobré vzťahy s Ukrajinou sú pre nás hlavné a nemôžu byť rukojemníkom neriešených územných sporov. Pri tom sme, samozrejme, rátali s tým, že Ukrajina bude naším dobrým susedom, že Rusi a ruskojazyční obyvatelia na Ukrajine , osobitne na východe a na Kryme, budú žiť v podmienkach priateľského, demokratického, civilizovaného štátu, že ich zákonné práva budú zabezpečené v súlade s normami medzinárodného práva. Ale situácia sa začala vyvíjať inakšie. Sem-tam sa podnikali pokusy zbaviť Rusov historickej pamäti, občas i rodného jazyka, urobiť ich objektom násilnej asimilácie.

A, samozrejme, Rusi ako i iní občania Ukrajiny trpeli od neustálej politickej a štátnej permanentnej krízy, ktorá otriasa Ukrajinou už viac ako dvadsať rokov. Chápem, prečo ľudia na Ukrajine chceli zmeny. Za roky „samostojnosti“ , nezávislosti, vláda sa im už sprotivila, jednoducho – majú jej plné zuby. Menili sa prezidenti, premiéri, poslanci Rady, ale nemenil sa ich vzťah ku svojej krajine, svojmu národu. Len „dojili“ Ukrajinu, bili sa medzi sebou o moc, aktívy a finančné toky. Pritom držiteľov moci málo zaujímalo, ako žijú jednoduchí ľudia, prečo milióny občanov Ukrajiny nevidia pre seba perspektívu doma a sú nútení odchádzať na zárobky do iných krajín. Chcem poznamenať, že nie do nejakej Silikónovej doliny, ale práve za niekoľkodňovým zárobkom. Len v Rusku ich v minulom roku pracovalo takmer 3 milióny. Podľa niektorých hodnotení ich zárobok v Rusku za rok 2013 predstavoval viac ako 20 miliárd dolárov, čo je asi 12% HDP Ukrajiny.

Opakujem, dobre chápem tých, ktorí pokojne s transparentami vyšli na majdan, vystupovali proti korupcii, neefektívnemu riadeniu štátu, biede. Žiadali pokojný protest, demokratické procesy, voľby, ktoré to rešpektujú, aby sa zmenila vláda, s ktorou ľudia nie sú spokojní. Ale tí, ktorí stáli za poslednými udalosťami na Ukrajine, mali iné ciele: pripravovali ďalší štátny prevrat, plánovali uchvátiť moc nezastavujúc sa pred ničím. Dali priestor teroru, vraždám a pogromám. Hlavnými vykonávateľmi prevratu sa stali nacionalisti, neonacisti, rusofóbi a antisemiti. Práve oni v mnohom určujú i dnes, doteraz, život na Ukrajine. Nová takzvaná „vláda“ okamžite predložila škandalózny projekt zákona o posúdení jazykovej politiky, ktorý priamo poškodzoval práva národnostných menšín. Pravda, zahraniční sponzori týchto súčasných „politikov“, kurátori dnešnej „vlády“ okamžite napomenuli iniciátorov tohto nápadu. Sú to rozumní ľudia, treba uznať a chápu, k čomu privedú pokusy vybudovať etnicky čistý ukrajinský štát. Projekt zákona bol odložený, odložený stranou – zjavne do zásoby. O samotnom fakte jeho jestvovania sa teraz mlčí, pravdepodobne rátajúc s krátkou ľudskou pamäťou. Ale už je všetkým jasné, čo sa chystajú v budúcnosti robiť ukrajinskí ideoví potomkovia Banderu – Hitlerovho prisluhovača počas druhej svetovej vojny. Jasné je aj to, že legitímnej výkonnej moci na Ukrajine doteraz niet, nie je s kým rokovať. Mnohé štátne orgány sú uzurpované samozvancami, ktorí ale nič v krajine nekontrolujú a sami – to podčiarkujem – sú pod kontrolou radikálov. Dokonca dostať sa k niektorým ministrom súčasnej vlády je možné iba na povolenie ozbrojencov z majdanu. To nie je žart, to je realita dnešného života. Tým, ktorí nesúhlasia s pučom, sa ihneď začali vyhrážať represiami a trestnými operáciami. A prvým v rade bol, samozrejme, Krym, ruskojazyčný Krym.

V súvislosti s tým sa obyvatelia Krymu a Sevastopoľa obrátili na Rusko so žiadosťou ochrániť ich práva a samotný život, nedovoliť, aby sa dialo to, čo sa i teraz ešte deje v Kyjeve, v Donecku, Charkove, v niektorých ďalších mestách Ukrajiny. Samozrejme, nemohli sme nereagovať na túto prosbu, nemohli sme nechať Krym a jeho obyvateľov v nešťastí, bola by to jednoducho zrada.
Predovšetkým bolo treba pomôcť vytvoriť podmienky na pokojnú slobodnú voľbu, aby Krymčania mohli sami určiť svoj osud – prvý raz v histórii. Ale čo počúvame dnes od našich kolegov zo Západnej Európy a Severnej Ameriky? Hovoria, že porušujeme normy medzinárodného práva. Po prvé – je dobre, že si spomenuli na to, že existuje medzinárodné právo, aj za to vďaka. Lepšie neskoro ako nikdy. A po druhé najhlavnejšie: čože my akože porušujeme? Áno, prezident Ruskej federácie dostal od hornej komory parlamentu právo použiť ozbrojené sily na Ukrajine. Ale toto právo, prísne povediac, zatiaľ nevyužil. Ozbrojené sily nevošli na Krym, oni sú tam aj tak v súlade s medzinárodnou zmluvou. Áno, posilnili sme naše zoskupenie, ale pritom – a to podčiarkujem, aby všetci vedeli a počuli – my sme ani neprekročili hranicu počtu osôb našich ozbrojených síl na Kryme, ktorá je určená počtom 25 tisíc osôb. Jednoducho to nebolo nevyhnutné. Ďalej. Vyhlasujúc svoju nezávislosť a referendum Najvyšší soviet Krymu sa odvolal na Chartu OSN, v ktorej sa hovorí o práve národa na sebaurčenie. Mimochodom, samotná Ukrajina, chcem to pripomenúť, keď vyhlasovala odchod zo ZSSR, urobila to isté, aj text bol takmer rovnaký. Na Ukrajine využili toto právo a Krymčanom to nedovoľujú. Prečo ? Okrem toho krymská vláda sa opierala aj na známy kosovský precedens, ktorí naši západní partneri vytvorili sami, dá sa povedať, vlastnými rukami, v situácii absolútne analogickej ako na Kryme, uznali oddelenie Kosova od Srbska ako legitímne, dokazujúc všetkým, že žiadne povolenie zo strany ústrednej vlády krajiny na jednostranné vyhlásenie nezávislosti nie je potrebné. Medzinárodný súd OSN na základe bodu 2 článku 1 Charty OSN s tým súhlasil a vo svojom rozhodnutí z 22.júla 2010 poznamenal nasledovné. Uvádzam doslovný citát:“ Žiaden spoločný zákaz na jednostranné vyhlásenie nezávislosti nevyplýva z praxe Rady bezpečnosti“ – a ďalej: „Všeobecné medzinárodné právo neobsahuje akýkoľvek použiteľný zákaz na vyhlásenie nezávislosti“. Všetko je, takpovediac, absolútne jasné.

Nerád sa uchyľujem k citátom, ale predsa sa nemôžem zdržať, ešte jeden výňatok z ešte jedného oficiálneho dokumentu, tento raz je to Písomné memorandum USA zo 17. apríla 2009, predložené tomu istému Medzinárodnému súdu v súvislosti s rokovaním o Kosove. Opäť citujem: “Deklarácie o nezávislosti môžu, a často sa tak stáva, narúšať vnútorné zákonodarstvo. Ale to neznamená, že sa tým narúša medzinárodné právo.“ Koniec citátu. Sami to napísali, roztrúbili do celého sveta, všetkých donútili k predklonu a teraz sa rozčuľujú. Prečo ? Veď to, čo robia Krymčania, presne zapadá do ich, takpovediac , inštrukcie. Prečo to, čo je dovolené Albáncom v Kosove /a my si ich vážime/ sa zakazuje Rusom, Ukrajincom a Krymským Tatárom na Kryme. Opäť vzniká otázka: prečo? Od tých istých Spojených štátov a Európy počúvame, že Kosovo – to je vraj nejaký osobitný prípad. V čom podľa mienky našich kolegov je skrytá jeho výnimočnosť? Asi v tom, že počas konfliktu v Kosove bolo veľa ľudských obetí. To je snáď právnický argument alebo čo? V rozhodnutí Medzinárodného súdu sa o tomto nič nehovorí. A potom, viete, to už nie sú ani dvojité štandarty. Je to akýsi obdivuhodný primitivizmus a priamočiary cynizmus. Nie je možné predsa tak hrubo podriaďovať všetko svojim záujmom, jeden a ten istý predmet nazvať dnes bielym a zajtra čiernym. Tak to vyzerá, že každý konflikt treba doviesť po ľudské obete, či čo ? Poviem otvorene, ak by miestne sily domobrany Krymu nevzali včas situáciu pod kontrolu, tiež tam mohli byť obete. A sláva bohu, že sa tak nestalo ! Na Kryme neprišlo ani k jednému ozbrojenému stretnutiu a nebolo ľudských obetí. Čo si myslíte, prečo ? Odpoveď je jednoduchá: pretože bojovať proti národu a jeho vôli je ťažké, prakticky nemožné. V tejto súvislosti chcem poďakovať ukrajinským vojakom, a to je nemalé zoskupenie – 22 tisíc ľudí s plnou výzbrojou.

Chcem poďakovať tým vojakom Ukrajiny, ktorí nezačali krvopreliatie a nepoškvrnili sa krvou.  V tejto súvislosti, samozrejme, vznikajú aj iné myšlienky. Hovoria nám o akejsi ruskej intervencii na Kryme, o agresii. Čudné je počúvať to. Akosi si nespomínam z histórie ani na jeden prípad, že by intervencia prebiehala bez jediného výstrelu a bez ľudských obetí. Vážení kolegovia ! V situácii okolo Ukrajiny sa odzrkadľuje to, čo sa deje teraz, ba dialo sa vo svete počas posledných desaťročí. Po likvidácii bipolárneho systému niet už na planéte stability. Kľúčové a medzinárodné inštitúcie sa neupevňujú, ale často, žiaľ, degradujú. Naši západní partneri na čele so Spojenými štátmi Ameriky dávajú vo svojej praktickej politike prednosť nie medzinárodnému právu, ale právu silnejšieho. Uverili vo svoju vyvolenosť a výnimočnosť, v to, že im je dovolené rozhodovať o osudoch ľudstva, že pravdu môžu mať vždy iba oni. Konajú tak, ako sa im zachce, raz tu a potom tam použijú silu proti suverénnym štátom, vytvárajú koalície podľa princípu „kto nie je s nami, je proti nám“. Aby pridali agresii zdanie zákonnosti, vynucujú si potrebné rezolúcie od medzinárodných organizácií a ak sa im to pre nejaké príčiny nedarí, úplne ignorujú aj Bezpečnostnú radu a OSN celkove. Tak tomu bolo v Juhoslávii v roku 1999, dobre si to pamätáme. Ťažko tomu bolo uveriť, vlastným očiam človek neveril, ale na konci 20. storočia na jedno európske hlavné mesto – na Belehrad počas niekoľkých týždňov padali bomby a rakety a potom nasledovala skutočná intervencia. Bola snáď rezolúcia Rady bezpečnosti OSN, povoľujúca také útoky? Nič podobné. A potom bol Afganistan, Irak, otvorené porušenie rezolúcie RB OSN o Lýbii, keď namiesto zabezpečenia takzvanej bezletovej zóny sa začali bombardovania. Bol i celý rad riadených „farebných“ revolúcií. Je pochopiteľné, že ľudia v krajinách, kde prebiehali, boli už ustatí od tyranie a biedy, od chýbajúcich perspektív, ale tieto pocity sa často cynicky zneužili.

Týmto krajinám sa vnucovali štandardy, ktoré nijako nezodpovedali ani spôsobu života, ani tradíciám, ani kultúre ich národov. Výsledkom je namiesto demokracie a slobody chaos, výbuchy násilia, opakujúce sa prevraty. „Arabská jar“ bola zamenená „arabskou zimou“. Podobný scenár bol realizovaný na Ukrajine. V roku 2004, aby pretlačili potrebného kandidáta v prezidentských voľbách, vymysleli akési tretie kolo, ktoré vôbec nebolo zakotvené v zákone. Jednoducho absurdnosť a výsmech nad ústavou. A teraz zapojili do diania vopred pripravenú dobre vybavenú armádu ozbrojencov. Chápeme, čo sa deje, chápeme, že tieto úsilia boli nasmerované aj proti Ukrajine, aj proti Rusku a proti integrácii v eurázijskom priestore. A to v takom čase, keď sa Rusko úprimne usilovalo o dialóg s našimi kolegami na Západe. Sústavne navrhujeme spoluprácu vo všetkých kľúčových otázkach, chceme upevňovať úroveň dôvery, chceme, aby naše vzťahy boli rovnoprávne, otvorené a čestné. Ale nevideli sme ústretové kroky. Naopak, z času na čas nás klamali, prijímali rozhodnutia za naším chrbtom, stavali pred hotové fakty. Tak to bolo s rozširovaním NATO na východ, s rozmiestňovaním vojenskej infraštruktúry pri našich hraniciach. Stále nám tvrdili to isté: “Vás sa to netýka.“ To sa ľahko povie – netýka. Tak to bolo aj s rozmiestňovaním zariadení protiraketovej obrany. Nehľadiac na všetky naše obavy, „mašina“ ide, hýbe sa. Tak to bolo aj s nekonečným preťahovaním rokovaní o vízových problémoch, so sľubmi čestnej konkurencie a slobodného prístupu na globálne trhy. Dnes nám hrozia sankciami, ale veď my aj tak žijeme v podmienkach radu obmedzení a skutočne podstatných pre našu ekonomiku a našu krajinu. Napríklad ešte v období „studenej vojny“ USA a potom aj iné krajiny zakázali predávať ZSSR veľký zoznam technológií a zariadenia, zostaviac tzv. Kokomské zoznamy.

Dnes sú formálne zrušené, ale iba formálne, v skutočnosti mnohé platia dodnes. Jednoducho máme všetky dôkazy predpokladať, že dávno

známa politika brzdenia Ruska, ktorá sa realizovala v 18., 19. aj v 20. storočí, pokračuje aj dnes. Stále sa pokúšajú zahnať nás do akéhosi kúta za to, že máme nezávislú pozíciu, za to, že na nej trváme, za to, že nazývame veci svojimi menami a nie sme pokrytci. Ale všetko má svoje hranice. A v prípade s Ukrajinou naši západní partneri prekročili hranicu, správali sa hrubo, nezodpovedne a neprofesionálne. Dobre vedeli, že aj na Ukrajine, aj na Kryme žijú milióny Rusov. Nakoľko museli stratiť politický čuch a cit pre mieru, aby nepredvídali dôsledky svojho konania? Rusko sa ocitlo na hranici, z ktorej už nemohlo ustúpiť. Ak sa pružina dlho stláča do konca, jeden raz vlastnou silou vystrelí. Treba na to vždy pamätať. Dnes je potrebné skončiť s hystériou, zanechať rétoriku „studenej vojny“ a uznať očividnú skutočnosť. Rusko je samostatný aktívny účastník medzinárodného života, má ako i ostatné krajiny svoje národné záujmy, ktoré treba vziať na vedomie a vážiť si ich. Vďačnosť prejavujeme všetkým, kto pristúpil s pochopením k našim krokom na Kryme, vďační sme ľudu Číny, ktorej vedenie posudzovalo i posudzuje situáciu okolo Ukrajiny a Krymu v celej historickej a politickej šírke, vysoko si ceníme zdržanlivosť a objektívnosť Indie. Chcem sa dnes obrátiť aj k národu Spojených štátov amerických, k ľuďom, ktorí od čias založenia tohto štátu, prijatia Deklarácie nezávislosti sú hrdí na to, že sloboda je pre nich nadovšetko. Či úsilie obyvateľov Krymu o slobodný výber svojho osudu nie je takou hodnotou ? Pochopte nás. Verím, že ma pochopia aj Európania, predovšetkým Nemci. Pripomínam, že počas politických konzultácií o zjednotení NSR a NDR na expertnej, ale veľmi vysokej úrovni, predstavitelia zďaleka nie všetkých krajín, ktoré sú a aj vtedy boli spojencami Nemecka, podporili samotnú ideu zjednotenia. A naša krajina oproti tomu jednoznačne podporila úprimné, neudržateľné snahy Nemcov o národnú jednotu. Som presvedčený, že ste na to nezabudli a rátam s tým, že občania Nemecka tiež podporia snahy ruského sveta, historického Ruska o obnovenie jednoty. Obraciam sa k národu Ukrajiny. Úprimne chcem, aby ste nás pochopili, v žiadnom prípade Vám nechceme škodiť, uraziť Vaše národné city. Vždy sme si vážili teritoriálnu celistvosť ukrajinskej ríše na rozdiel od tých, ktorí položili jednotu Ukrajiny ako obeť svojim politickým ambíciám. Dráždia heslami o veľkej Ukrajine, ale práve oni urobili všetko, aby krajinu roztrhli.

Dnešný občiansky odpor je úplne na ich svedomí. Chcem, aby ste ma počuli, drahí priatelia. Neverte tým, ktorí Vás strašia Ruskom, vykrikujú, že za Krymom budú nasledovať ďalšie regióny. My si neželáme rozdelenie Ukrajiny, nepotrebujeme to. Čo sa týka Krymu, ten bol i bude aj ruským, aj ukrajinským, aj krymsko-tatárskym. Opakujem, bude, tak ako to vekmi bolo, rodným domom pre všetky tam žijúce národy. Ale nikdy nebude banderovským! Krym – to je náš spoločný majetok a dôležitý faktor stability v regióne. A toto strategické územie musí byť pod silnou, trvalou suverenitou, ktorou môže byť dnes iba ruská. Inak, drahí priatelia /obraciam sa i k Ukrajine i k Rusku/ môžeme – aj Rusi, aj Ukrajinci – Krym stratiť úplne, pričom v neďalekej historickej perspektíve. Zamyslite sa, prosím, nad týmito slovami. Pripomínam tiež, že v Kyjeve už zazneli vyhlásenia o skorom vstupe do NATO. Čo by znamenala táto perspektíva pre Krym a Sevastopoľ ? To, že v meste ruskej vojenskej slávy by sa objavilo natovské námorníctvo, že by vznikla hrozba pre celý juh Ruska – nie nejaká chimérna, ale úplne konkrétna. To je všetko to, čo by sa reálne mohlo stať, nebyť voľby Krymčanov. Vďaka im za to. Mimochodom, my nie sme proti spolupráci s NATO, vôbec nie. Sme proti tomu, aby vojenská aliancia a NATO pri všetkých vnútorných procesoch zostávala vojenskou organizáciou, sme proti tomu, aby vojenská organizácia gazdovala vedľa nášho plota, vedľa nášho domu alebo na našom historickom území. Viete čo ? No, neviem si jednoducho predstaviť, že budeme chodiť do Sevastopoľa na návštevu k natovským námorníkom. Oni sú, medzi rečami, poväčšine výborní mládenci, ale radšej nech oni k nám prichádzajú na návštevu do Sevastopoľu, nie my k nim. Poviem otvorene, bolí ma duša zo všetkého, čo sa deje teraz na Ukrajine, z toho, že trpia ľudia, že nevedia, ako majú dnes žiť a ako bude zajtra. Naše znepokojenie je pochopiteľné, veď sme nie iba blízki susedia, my sme fakticky, ako som už veľakrát hovoril, jeden národ.

Kyjev je matkou ruských miest. Staroveká Rus – to je náš spoločný prameň, my aj tak nemôžeme žiť jeden bez druhého. A poviem ešte jedno. Na Ukrajine žijú a budú žiť milióny ruských ľudí, ruskojazyčných občanov a Rusko bude vždy chrániť ich záujmy politickými, diplomatickými, právnymi prostriedkami. Ale predovšetkým samotná Ukrajina musí byť zainteresovaná na tom, aby práva a záujmy týchto ľudí boli garantované. V tom je záruka stability ukrajinskej štátnosti a teritoriálnej celistvosti krajiny. Chceme priateľstvo s Ukrajinou, chceme, aby bola silným, suverénnym, sebestačným štátom. Veď pre nás je Ukrajina jeden z popredných partnerov, máme množstvo spoločných projektov a bez ohľadu na všetko verím v ich úspech. A hlavne: chceme, aby na pôdu Ukrajiny prišiel mier a súlad a spolu s inými krajinami sme pripravení jej v tom prejavovať účasť a podporu. Ale opakujem: iba samotní občania Ukrajiny sú schopní urobiť poriadok vo vlastnom dome. Vážení obyvatelia Krymu a mesta Sevastopoľ ! Celé Rusko sa nadchýňalo Vašou mužnosťou, dôstojnosťou a smelosťou, ktorou ste práve Vy rozhodli o osude Krymu. V týchto dňoch sme si boli blízki ako nikdy, podporovali sme jeden druhého. Boli to úprimné city solidarity. Práve v takých prelomových historických momentoch sa preveruje zrelosť a sila ducha národa. A národ Ruska ukázal takú zrelosť, takú silu, svojou súdržnosťou podporil rodákov. Tvrdosť zahraničnopolitickej pozície Ruska sa zakladá na vôli miliónov ľudí, na všenárodnej jednote, na podpore vedúcich politických a spoločenských síl. Chcem poďakovať všetkým za tento patriotizmus. Všetkým bez výnimky. Ale pre nás je dôležité zachovať i do budúcnosti takúto konsolidáciu, aby sme riešili úlohy, stojace pred Ruskom. Určite sa stretneme s vonkajším odporom, ale musíme sa sami rozhodnúť, či sme pripravení dôsledne ubrániť svoje národné záujmy, alebo ich budeme večne strácať, ustupovať nevedno kam. Niektorí západní politici nás už strašia nie iba sankciami, ale aj perspektívou zostrenia vnútorných problémov. Chcel by som vedieť, čo majú na mysli: činnosť nejakej piatej kolóny – „nacionálnych zradcov“ rôzneho druhu – alebo rátajú s tým, že môžu zhoršiť sociálno-ekonomickú situáciu v Rusku a tak vyprovokovať nespokojnosť ľudí ? Hodnotíme podobné vyhlásenia ako nezodpovedné a viditeľne agresívne a budeme adekvátnou formou na ne reagovať. Popri tom nikdy sa nebudeme usilovať o konfrontáciu s našimi partnermi ani na Východe, ani na Západe, naopak, budeme robiť všetko nevyhnutné, aby sme budovali civilizované dobré susedské vzťahy, ako sa to patrí v súčasnom svete. Vážení kolegovia !

Chápem Krymčanov, ktorí postavili otázku na referende úplne priamo a jasne: bude Krym alebo s Ukrajinou, alebo s Ruskom. A možno s presvedčením povedať, že vedenie Krymu a Sevastopoľa, poslanci zákonodarných orgánov moci, formulujúc otázku referenda sa povzniesli nad skupinové a politické záujmy a riadili sa tým, aby na prvé miesto postavili výlučne základné záujmy ľudí. Hocijaký iný variant plebiscitu, nech by sa zdal na prvý pohľad akokoľvek príťažlivý, pod vplyvom historických, demografických, politických a ekonomických osobitostí tohto územia bol by čiastočný, dočasný a nestály, nevyhnutne by priviedol k ďalšiemu zostreniu situácie okolo Krymu a zhubne by sa odrazil na živote ľudí. Krymčania postavili otázku tvrdo, nekompromisne, bez akýchkoľvek podtónov. Referendum prebehlo otvorene a čestne a ľudia na Kryme jasne, presvedčivo vyjadrili svoju vôľu: chcú byť s Ruskom. Pred Ruskom je teraz prijatie zložitého rozhodnutia berúc do úvahy všetky vnútorné i vonkajšie faktory. Aká je teraz mienka ľudí v Rusku ? Tu ako i v každej demokratickej spoločnosti sú rôzne názory, ale pozícia absolútnej – to podčiarkujem – absolútnej väčšiny občanov je očividná. Poznáte posledné sociologické prieskumy, ktoré sa uskutočnili v Rusku doslova pred pár dňami: prakticky 95% občanov súhlasí s tým, že Rusko musí chrániť záujmy Rusov a predstaviteľov iných národností, žijúcich na Kryme. A viac ako 83% pokladá za správne, že Rusko to musí urobiť, aj keby to skomplikovalo naše vzťahy s niektorými štátmi. 86 percent občanov našej krajiny je presvedčených, že Krym je doposiaľ ruským územím, ruskou zemou. A takmer – tu je veľmi dôležité číslo, ktoré absolútne zodpovedá tomu, čo bolo v Kryme na referende – takmer 92 percent vystupuje za pripojenie Krymu k Rusku. Takže, aj prevažná väčšina obyvateľov Krymu a absolútna väčšina občanov Ruskej federácie podporujú zjednotenie Republiky Krym a mesta Sevastopoľ s Ruskou federáciou. Teraz ide o politické rozhodnutie samotného Ruska. Môže byť založené iba na vôli ľudu, pretože iba ľud je zdrojom akejkoľvek moci. Vážení členovia Sovietu federácie ! Vážení poslanci Štátnej dumy !

Občania Ruska, obyvatelia Krymu a Sevastopoľa ! Dnes, odvolávajúc sa na výsledky referenda, ktoré sa konalo na Kryme, opierajúc sa na vôľu ľudu, predkladám Federálnemu zhromaždeniu a prosím posúdiť Ústavný zákon o prijatí dvoch nových subjektov federácie: Republiky Krym a mesta Sevastopoľ do Ruskej federácie, a tiež ratifikovať na podpis pripravenú Zmluvu o vstupe Republiky Krym a mesta Sevastopoľ do Ruskej federácie. Nepochybujem o Vašej podpore.

 

Zdroj: www.kremlin.ru Preklad: Dagmar Bollová
 

 
« Späť