Spisovateľ a publicista Július Handžárik oslávil 90-tku

08.09.2020, 08:21, Admin

 

Významný publicista, spisovateľ, národovec a vlastenec Július Handžárik oslávil 5.septembra 2020 v plnej aktivite krásne životné jubileum – 90. narodeniny.


     Pri tejto príležitosti členovia Rady Združenie slovanskej vzájomnosti vyslovili pánovi Handžárikovi poďakovanie za to, že v roku 2006 sa pridal k nášmu hnutiu, k hnutiu ktorého poslaním bolo a naďalej zostáva šírenie idey slovanskej vzájomnosti a spolupráce Slovanov. Pán Handžárik od tohto roku prevzal do svojich rúk zodpovednosť za obsahovú stránku časopisu Slovanská vzájomnosť ako jej šéfredaktor a je ním do dnešných dní. Zásluhou pána Handžárika časopis Slovanská vzájomnosť vyplnil v tom čase prázdne miesto na mediálnom trhu. Jeho zmysel a cit pre faktografiu, presnú argumentáciu, analýzy, ktorými sa vyznačuje jeho publicistika vyžadoval aj od autorov prispievajúcich do Slovanskej vzájomnosti a tak mnohé články uverejňované v časopise majú aj dnes vysokú výpovednú hodnotu. Sú to články nielen zo slovanského sveta, jednotlivých slovanských národných kultúr, ale aj z diania v Európe a vo svete. Pán Handžárik od vstupu do sveta publicistiky – pred viac ako tridsiatimi rokmi – vždy hájil a presadzoval záujmy Slovenska a slovenského národa.
     Váženému pánovi Handžárikovi, vzácnemu jubilantovi, členovia Rady Združenia slovanskej vzájomnosti želajú všetko najlepšie, najmä pevné zdravie, pohodu, radosť v kruhu svojich najbližších a ešte veľa tvorivých síl do ďalších rokov činorodého života.

 

Za Radu ZSV Edita Dürrerová, predsedníčka
  


     Pán Július Handžárik vstúpil do sveta publicistiky v roku 1990. Svoje autorské práce a publikačnú činnosť zameriaval na oblasť ekonomiky a makroekonomiky, venoval sa demokratizácii politického a verejného života, privatizácii národného bohatstva, usporiadaniu rovnoprávnych vzťahov medzi Slovákmi a Čechmi.
Neobyčajne rozsiahla je jeho publikačná činnosť, ktorou výrazne ovplyvňoval a formuloval názory Slovákov v záverečnej etape zápasu o znovuzískanie národnej slobody a zvrchovanosti slovenského národa. Značnú časť svojich prác venoval otázkam slovensko-maďarských vzťahov a menšinovej politike. Svoje názory podložené konkrétnymi faktami vydal knižne.
Veľmi pregnantne priblížil pôsobenie pána Júliusa Handžárika, publicistu, spisovateľa a verejného činiteľa akad.mal. Viliam Hornáček, predseda združení slovenskej inteligencie KORENE v príspevku pre publikáciu- prierezový výber tvorby J.Handžárika pod názvom Bojovník v prvej línii, ktorý uverejňujeme v plnom znení.

Každá doba vytvára podmienky pre určitý typ osobností a tie vytvárajú svoju dobu. Taký je dejinotvorný kolobeh. Tvoria ho však iba tí, ktorí dokážu nielen pochopiť, čo doba vyžaduje, ale sa aj chopiť príležitosti vtlačiť jej pečať vlastných rozhodnutí a dať jej svoje meno a vlastnú tvár. Na takýto aktívny „zápis do dejín“ treba správny odhad, odvahu a odhodlanie, ale aj požadované vedomosti a mnohé ďalšie vlastnosti zrelej a všestranne rozvinutej osobnosti. K živým dôkazom splnenia týchto náročných podmienok patrí aj autor tejto knihy.
Tvorcovia doby mávajú bytostný vzťah k hlavnému subjektu dejín a dokážu mu oddane a nezištne slúžiť a bezvýhradne sa stotožniť s jeho osudom. V našom prípade sme tým subjektom dejín „My, národ slovenský...“ ako to - nám aj svetu – sebavedome oznamuje preambula Ústavy Slovenskej republiky. Na tejto zásadnej premene slovenského národa – z mnohoročne neslobodného objektu cudzích záujmov na slobodný a rovnoprávny subjekt medzinárodného práva – sa účinne podieľala aj bohatá publicistická a mnohostranná verejná činnosť Júliusa Handžárika.
Poznáme sa už takmer tridsať rokov a poznáme sa takmer výhradne z bojov. Na zábavy nebol čas. Ide teda o poznanie overené v skúškach najťažších. Priamo v prvej línii. Táto dlhoročná osobná skúsenosť ma oprávňuje tvrdiť, že sa poznáme dostatočne dobre na to, aby som mohol podať pravdivé svedectvo a veriť, že zostane aj trvácne. Pomôžu mi pri tom dnes už historické fakty a zároveň aj živé spomienky na našu dlhoročnú nepretržitú aktívnu spoluprácu, ktorá spontánne prerástla do – povedané jeho slovníkom – recipročného partnerského aj priateľského vzťahu. Táto „naša doba“ plná zmien, zvratov a zásadných premien si hodnoverné svedectvo jej účastníkov a tvorcov určite zaslúži...
Náročnosť celospoločenskej transformácie a sústavne narastajúce tlaky prirodzených vývojových , ale aj nepriateľmi slovenskej rovnoprávnosti umelo vytváraných problémov si vyžadovala „celého človeka“. To mnohí nedokázali a preto nevydržali. On vydržal. Dokonca napriek lákavým pasciam doby – najmä zámerne navonok chaotickej ekonomickej tzv. transformácie – zostal nezmenený a verný svojim zásadám. Aký sa nám v 1990-om prvý raz predstavil na KOREŇOCH, taký zostal dodnes. Našťastie! Pre národ aj pre náš – práve vďaka tomu vždy korektný – osobný vzťah. To mi s takmer stopercentnou istotou umožňovalo predvídať, ako na ktorý problém zareaguje a čo od neho môžem a čo nesmiem žiadať. Hranice boli zreteľne a presne vymedzené.
Hoci je aj citlivým obdivovateľom krás života a kultivovaným znalcom umenia, je predovšetkým bojovník. A v tomto umení aj remesle je – tak, ako si to boj o prežitie vyžaduje – rozhodný, rázny a neúprosný! Takých jasne vyhranených a spoľahlivých , do každého počasia vždy pripravených a odhodlaných spolupracovníkov – spolubojovníkov som zažil v radoch národných síl iba niekoľko...
Najvýznamnejším dôkazom jeho pevne vykryštalizovaného charakteru a zrelého, vlastnou skúsenosťou potvrdeného postoja k svetovým, ale najmä k našim životným problémom, je predovšetkým jeho neobyčajne rozsiahla publicistická činnosť, ktorou výrazne ovplyvňoval a formoval názory Slovákov v záverečnej etape zápasu o znovuzískanie národnej slobody, zvrchovanosti a rovnoprávnosti v medzinárodných vzťahoch, čím pomáhal naplniť zmysel slovenských dejín.
Na KORENE prišiel z vlastného rozhodnutia. Pozdravil, predstavil sa a povedal, že so záujmom sleduje činnosť KOREŇOV a rád by sa na nej zúčastnil. Potom dodal „Ak máte záujem o moje vedomosti z ekonomiky a osobné skúsenosti z oblasti slovensko-českých a slovensko-maďarských vzťahov, tu je moje meno, adresa a telefónne číslo“. Na odpoveď nečakal a vzápätí po odovzdaní lístka odišiel. Také bolo naše prvé osobné stretnutie.
Stručne, jasne, presne! Tak by mohlo znieť jeho pracovné a možno aj životné krédo, ktoré zároveň charakterizuje celú jeho obsiahlu verejnú činnosť.
Hoci svoju knihu, ktorú sme vydali v roku 1994, nazval „Optikou komentátora“, rozhodne nie je iba komentátorom udalostí. Je vnímavým pozorovateľom a všestranným publicistom s príslovečne ostrým perom, ale aj brilantným diskutérom a polemikom s mimoriadne bystrým postrehom. Pamätné aj poučné sú jeho rovnocenné „duely“ s historikom Ladislavom Deákom, etnografmi Mojmírom Benžom či Jánom Podolákom, právnikmi Jánom Cuperom, Jánom Laza­rom, Dušanom Plachtinským či Jozefom Prusákom, s ekonómami Adamom Laščiakom a Hvezdoňom Kočtúchom, ale aj s akademikom Ivanom Planderom či s politikmi Romanom Hofbauerom a Dušanom Slobodníkom... Jeho súpera odzbrojujúce argumenty boli až zničujúco účinné. Typický postoj „paragána“ vysadeného do nepredvídateľných podmienok a ponechaného iba na seba. Vyhnúť sa ostriu jeho slovných zbraní vyžadovalo jediné – súhlas alebo kapituláciu. Až taká „jednoznačnosť bez výnimky“ nebolo síce príjemná, bola však nanajvýš potrebná. Doba naliehavo vyžadovala – pozrieť sa pravde priamo do očí a neodkladne konať! Ako nám to dokazuje aj súčasný emancipačný zápas Kataláncov v Španielsku – čas rozhodne nehral pre naše záujmy...
Vedel si poradiť aj s presilou a keď už prichádzalo k prílišnému slovnému „akademizovaniu“, úctivo, no rázne - aj pánom profesorom - zavelil: „Priatelia, nestrácajme čas! Načo fňukať, načo zbytočne morfondýrovať? Problém je jasný a súperov dobre poznáme. S jednými sme žili vyše tisíc rokov a s druhými takmer osemdesiat. Dosť na to ,aby sme sa z toho poučili!“ A jasne dal najavo, že ustupovaním ani rešpekt, ani úspech určite nezískame. Okolkovanie či výhovorky mu boli cudzie. Po bohatých osobných skúsenostiach – najmä s pražskými centralistami a slovenskými Maďarmi – vedel, čo nás čaká, ak budeme váhať. Dobre poznal ich slabiny, ale uvedomoval si aj tie naše. Poznal však najmä fakty a vedel ich majstrovsky využiť. Takýto, až vojenský prísny a disciplinovaný, striktný, rázny a v boji nemilosrdne pragmatický typ bojovníka bol pre akcieschopnosť KOREŇOV vítaným a užitočným prínosom. Aj prínosom do vrcholiaceho zápasu Slovákov za národnú slobodu, zvrchovanosť a rovnoprávnosť . Že to nie je možné získať bez obnovenia samostatného slovenského štátu? To pod jeho aj „ paľbou argumentov doby“ veľmi rýchlo pochopili aj tí váhavejší ,aby – presvedčení faktami – o to odhodlanejšie bojovali spoločne s tými, ktorí boli o tejto nevyhnutnosti presvedčení už od začiatku!
Korunným dôkazom je Programové vyhlásenie SSI KORENE z jari 1990, kde je to „čierne na bielom“. Možno práve táto naša programová aj akčná jednoznačnosť v otázkach národnej slobody, štátnej samostatnosti a zvrchovanosti priviedla Júliusa Handžárika do našich radov v prvej línii „na čele zápasov v službe národu a vlasti“. A hneď sa spontánne zaradil do „tvrdého jadra“ KOREŇOV...
Po často až búrlivých výmenách názorov –pritom nie o tom „čo“, ale „ako“ to urobiť – riešenie často vyplynulo akoby samo od seba. Aj tento spôsob slobodnej ,ničím a nikým nehatenej odbornej a vecnej diskusie, v ktorej išlo o vec a nie o presadenie si svojho „ega“, tvorí typického „génia loci“ KOREŇOV, kde na riešeniach pre slovenský národ a jeho úspešnú budúcnosť vzájomne spolupracovali aj takí (červení aj čierni, ľaví aj praví...), ktorí sa na ulici možno ani nezdravili. Spoločné sa riešilo spoločne a osobné muselo ustúpiť! Handžárik sa vždy prísne držal danej témy a unikanie „z reality do mystiky“ nedovolil ani iným. Zásadne neustupoval z „dobytých pozícií“. Vždy hľadal najúčinnejší spôsob ako prekvapiť nepriateľa, zaútočiť a presadiť „náš slovenský“ záujem. Najmä v boji pravdy s rôznymi tendenčnými mýtmi a ideologickými deformáciami našich aj spoločných dejín. V tom bol neoblomný a vždy prísne trval na faktoch.
Mocenskému či ideologickému falšovaniu dejín a propagandistickému „goeblesáctvu“ tendenčne deformujúcemu historické aj spoločenské vedomie – aj samotných pôvodcov - nastavoval až kruto pravdivé zrkadlo a demaskoval jeho páchateľov. Menovite. Už samotné názvy kníh venovaných tejto problematike – Trianonská trauma, Maďarské podvody či Maďarské blúznenie – nenechávajú nikoho na pochybách s kým majú tú česť a predstavujú autora v jeho najvlastnejšej podobe nekompromisného obhajcu historickej pravdy. Inšpirujúcim dôkazom, že sa nevyhýba ani tým najcitlivejším, ba ani tabuizovaným a mnohými opatrnícky obchádzaným témam, a je ochotný aj schopný rovnocenne partnersky spolupracovať pri hľadaní pravdy aj so svetoznámymi autormi, je jeho spoločná kniha s Noamom Chomským, Allanom Gouldom, Normanom Filkensteinom a Máriou Sepešiovou „Pohľad zvnútra“.
Môže byť autor iný ako jeho publicistika?
Môže a neraz aj býva. U Handžárika je však oboje vo vzácnej zhode. Jeho články sú doslova nabité faktami, presnou a prísnou argumentáciou, mnohými bystrými a originálnymi postrehmi, analýzami, poučeniami a príkladmi aj múdrymi radami do budúcich bojov. Najmä v tom je jeho posolstvo nadčasové. Čim ešte predstaviť autora? Jeho mnohostranná a rozsiahla tvorba ho slovenskému čitateľovi už desaťročia predstavuje sama. Najpravdivejšie a aj úspešne! Najmä kvalitou, vďaka ktorej získal široké čitateľské zázemie. Predsa však...
Pre pamäť tých, ktorí ho osobne nezažili, aj pre „spoločnú pamäť národa“ pre ktorý celý svoj život pracoval, treba aspoň stručne uviesť fakty.
Napísal stovky aktuálnych novinových článkov, odborných analýz, recenzií, esejí... uverejnených v desiatkach periodík ako napríklad Sloboda, Slovenské národné noviny, Slovenský národ, Nový Slovák, Koridor, Republika, Slovenská republika, Nový deň či Literárny týždenník, Kultúra, ale aj Predvoj, Hlas, Právo národa, Matičné zvesti, Slovanská vzájomnosť, Extra plus, Súvislosti...a v mnohých ďalších.
V najexponovanejšom čase zásadných spoločenských zmien – od roku 1990 po rok 1994 – uverejnil vyše 400 článkov v rozsahu vyše 2000 normostrán. Bol spoluzakladateľom, zástupcom šéfredaktora a aktívnym prispievateľom dvojmesačníka Europa vincet, ktorý - na tie časy zriedkavo objektívne – v angličtine, francúzštine a v nemčine informoval zahraničie o Slovensku. Pritom pôsobil aj v STV a bol častým hosťom rôznych diskusných relácií, kde vždy propagoval a obhajoval prirodzené práva a životné záujmy slovenského národa. Bol aktívnym a iniciatívnym účastníkom všetkých spoločensko – kultúrnych, osvetových aj odborných podujatí a konferencií SSI KORENE, SKSI Slovakia plus aj obnovenej SNR, ktorých je spoluzakladateľom a členom ich Výborov aj Rady osobností. Za svoju činnosť pri završovaní národno-emancipačného zápasu Slovákov bol viackrát ocenený. Napríklad hlavnou Cenou Sloveny sídliacej v New Yorku, za súbor esejí o slovensko – českých vzťahoch, napísaný spoločne s Milanom Augustínom pod názvom „Roky hľadania“. Aj naše združenia inteligencie mu pri príležitosti „štvrťstoročnice“ činnosti udelili čestnú poctu „Za zásluhy o slovenský národ a jeho štát“. Ministerstvo kultúry SR ho zaradilo medzi 30 osobností súčasnosti, ktorým boli už za ich života vytvorené bronzové busty v životnej veľkosti.
Čo ešte dodať? Pre jeho čo najúplnejší obraz snáď ešte to, že – ako ročník 1930! – je dodnes aktívnym šéfredaktorom časopisu Slovanská vzájomnosť , čo je ďalší z mnohých dôkazov jeho nezlomnej vitality a vytrvalosti. A koľko toho napísal? On by ten výpočet určite považoval za zbytočnú stratu času aj energie a vecne by rozhodol - Načo počítať? Treba prečítať!
Na záver - ako dôkaz za všetky – uvediem aspoň jednu z mojich osobných skúseností s ním z našej bohatej spoločnej „bojovej praxe“ v prvej línii presadzovania slovenských národnoštátnych záujmov.
Bolo to popoludní 18. marca 1995 na Ministerstve zahraničných vecí SR, kde mnou vedená delegácia KOREŇOV v zostave Mojmír Benža, Ladislav Deák, Július Handžárik , Pavol Mikula a Jan Tesař, dostala úlohu presvedčiť predsedu Vlády SR Vladimíra Mečiara spolu s ministrom Jurajom Schenkom, aby stranícky direktívne nevnucovali poslancom NR SR ratifikáciu slovensko-maďarskej zmluvy – v ktorej texte bolo odporúčanie PZ RE č. 1201 umožňujúce aj uplatnenie kolektívnych práv národnostných menšín-, ale ponechali to na ich slobodné rozhodnutie. S tým, že ja ako poslanec pred hlasovaním uvediem dôkazy o neprestajných podvratných protislovenských aktivitách maďarskej strany (aj po podpísaní zmluvy) a spýtam sa pléna, či také vierolomné konanie je v súlade s názvom tzv. základnej zmluvy „O dobrom susedstve a priateľskej spolupráci“ a oprávňuje nás s dôverou ju ratifikovať. Na záver som dodal „A som za to ochotný znášať politické aj osobné následky. Aj vzdať sa poslaneckého mandátu.“ Mečiar uhýbal, okolkoval, vyhováral sa... až napokon (ponáhľal sa na míting v bratislavskej Športovej hale) zmietol naše argumenty aj ponuky na riešenia zo stola a vec uzavrel tým, že on zmluvu už podpísal na Pakte stability v Paríži a vraj „ Nebojte sa! S Gyulom Hornom mám gentlemanskú dohodu, že Maďari žiadať kolektívne práva nebudú“. Pavol Mikula ho vzápätí dôrazne upo­zornil „Pán premiér, gentlemani prichádzajú a odchádzajú, ale zmluvy zostávajú...“ Mečiarovými, voči maďarským požiadavkám neprezieravými a neopodstatnene dôverčivými stanoviskami už dlhšie zjavne podráždený český historik a náš člen Jan Tesař položil Mečiarovi otázku a zároveň si na ňu aj odpovedal „Čo ešte chcete?! Veď Hornáček vám ponúka svoju hlavu!“ Ďalší z oprávnene sklamaných, Július Handžárik to definitívne„zaklincoval“. Vstal zo stoličky a s hrozivým výrazom v tvári priamo do očí Mečiarovi povedal „Pán premiér, ja odmietam leštiť zábradlie na lodi, ktorej ste vy otvorili kesóny a púšťate ju ku dnu!“
Tvrdé a pravdivé – typicky handžárikovské – prirovnanie, lebo inkriminovaná, pre Slovensko krajne nebezpečná zmluva, ktorú som vtedy nazval „rozsudok smrti nad slovenským juhom“, visí dodnes nad našou územnou celistvosťou ako zlopovestný antický Damoklov meč. Dnes – po násilnom odtrhnutí Kosova a Metohie od Srbska za pomoci vojenskej agresie NATO a znovupripo­jení Krymu k Ruskej federácii referendom – dokonca ešte oveľa hrozivejšie! Handžárikove varovania ohľadom dôverčivosti a neopatrnosti voči nášmu južnému susedovi treba akceptovať s plnou vážnosťou, lebo v rokoch 1938 –1945 osobne zažil okupáciu juhu Slovenska fašistickým hortyovsko-nylašiovským Maďarskom a veľmi dobre vie, čo nám stále hrozí.
Ako je zrejmé aj z tohto príkladu, nie je prívržencom krasorečnení a hovorí aj píše iba dokázateľnú a skúsenosťami overenú pravdu v jej skutočnej podobe. A v rovnakom zmysle – nekompromisne a vždy na strane pravdy – aj koná. Bez ohľadu na osobné následky. Padni komu padni! Tak sa čitateľovi predstavuje aj v tomto prierezovom výbere z tvorby. Ak jej užitočnosť a potrebnosť pre náš národ zhodnotí aj budúcnosť tak, ako ju prijala naša prelomová doba, bude to ďalší dôkaz, že autor mieril zodpovedne a triafal neomylne a presne – „do čierneho“!
Čítajme pozorne každé slovo, vnímajme uvedené fakty v historických súvislostiach, ale aj v kontexte súčasnosti a najmä s vedomím plnej zodpovednosti za všetko, čo naši predchodcovia - aj generácia KOREŇOV za výdatnej pomoci autora tohto výberu – pre svoj národ vybojovali ako svoj autentický prínos pri napĺňaní zmyslu slovenských dejín. Tie skúsenosti, poučenia a rady budeme v budúcnosti určite ešte mnohokrát potrebovať!

 
« Späť